Humanitárne centrum v Gabčíkove je miestom plným protikladov. Mrazivé chodby a teplé izby; neustále ticho prerušované ozvenou zatvárajúcich sa dverí. Usmievajúce sa deti behajú a hrajú sa spolu, ale ich rodiny sú rozdelené vojnou. Pôvodne dočasné riešenie, teraz pokračujúca realita pre tých, ktorí nemajú kam ísť.
Gabčíkovo je najväčším ubytovacím centrom pre utečencov a migrantov na Slovensku. Približne hodinu cesty autom z Bratislavy, centrum je prevádzkované Migračným úradom pod záštitou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.
Pomáhanie druhým: Rozptýlenie pre Yuliu
Yulia prišla prvý krát do Gabčíkova so svojím 10-ročným synom Artemym takmer pred rokom, v polovici marca 2022, zanechávajúc za sebou svojho manžela a každodenný život, vystrašená a neistá ohľadom budúcnosti. Artemy nebol šťastný, že musel opustiť domovskú krajinu a presťahovať sa do zahraničia, ale situácia sa trochu zlepšila, keď sa k nim pridala Yuliinina mama.
Bývalá psychologička Yulia momentálne pracuje pre slovenskú mimovládnu organizáciu Mareena v Gabčíkove. UNICEF/Kazimirova“Na začiatku tu nechcel mať priateľov, pretože všetko čo chcel, bolo vrátiť sa späť na Ukrajinu. Každý veril, že sa veľmi skoro vrátime.”
Všetci traja sa snažia vybudovať si v centre nový život. Bývalá psychologička Yulia teraz pracuje ako komunitná pracovníčka pre slovenskú mimovládnu organizáciu Mareena, ktorú podporuje UNICEF. Svoju prácu miluje. “Ľudia mi môžu zaklopať na dvere kedykoľvek,” hovorí, pretože pomoc iným ľuďom v núdzi ju rozptyľuje od jej vlastnej situácie.
Priznáva, že život v Gabčíkove je pre ňu a jej rodinu teraz dobrý, ale chýba jej manžel a každodenný život, ktorý mala doma. Plánuje sa vrátiť na Ukrajinu čo najskôr: “Nedúfam, verím, že sa vrátim späť,” tvrdí.
Deti majú stále strach
Karine je v Gabčíkove už takmer rok. Pôvodne z Odesy, na Slovensko prišla tiež v marci 2022 spolu so svojimi deťmi a sestrou.
Karine pochádza z Odesy a pracuje ako učiteľka v škôlke v humanitárnom centre v Gabčíkove. UNICEF/Kazimirova“Pred vojnou, Odesa bola štastným miestom” hovorí “s množstvom navštevujúcich turistov.” To, čo jej chýba najviac, je morský vánok a vôňa slaného vzduchu. Zatvára oči a nadýchne sa, ako by bola opäť doma.
Tak ako Yulia, aj Karine má v Gabčíkove prácu. Pôvodne učiteľka v materskej škôlke si ponechala svoju rolu pri práci s o.z. Mareena v humanitárnom centre. S deťmi si vybudovala silný vzťah a ku všetkým sa správa ako k vlastným.
Škôlka v Gabčíkove vyzerá ako akákoľvek iná: deti sú rozdelené do tried podľa veku a majú denný režim plný hrania, učenia sa a spoločne tráveného času. Ale vojna ich zmenila. “Deti sa boja. Keď sa ozve hlasný alebo zvláštny zvuk, veľmi sa zľaknú.” Keď sa to stane, deti upokojuje uistením, že teraz sú v bezpečí a chránené.
Realita opäť udrie počas hodín kreslenia: “Na Ukrajine, detské kresby boli plné farieb, dúh a veselých vecí. Tu deti kreslia tanky a bomby v zimných scenériách. Niektoré z nich sú veľmi tmavé.”
Kresby detí v humanitárnom centre v Gabčíkove. UNICEF/KazimirovaSkutočne miesto plné protikladov
“Na jednej strane je Gabčíkovo vyhovujúce, pretože odídenci tu majú všetko,” vysvetľuje Katka, sociálna pracovníčka v centre. “Ak majú nejaké problémy, môžu ich vyriešiť tu, nemusia nikam chodiť, všetko je na jednom mieste. Na druhej strane im to sťažuje integráciu.”
Katka, Melinda and Žaneta pracujú ako sociálne pracovníčky v humanitárnom centre v Gabčíkove. UNICEF/KazimirovaKatka pracuje so Žanetou a Melindou v centre od minulého leta. Vidia Gabčíkovo odlišne, ale na jednej veci sa zhodujú: niečo, čo malo byť len dočasným riešením, je už rok realitou.
Katka, Melinda and Žaneta pred vchodom do humanitárneho centra. UNICEF/Kazimirova“Mnohí sa tu nechcú integrovať, pretože si myslia, že sa vrátia domov a toto je len dočasná situácia,” hovorí Žaneta.
“Ukrajinci, ktorí chceli na Slovensku začať nový život už z centra odišli a našli si novú prácu a miesto na bývanie. Ale pre tých, ktorí myslia hlavne na to, aby sa čo najskôr vrátili, môže byť Gabčíkovo dostatočným riešením,” dodáva Melinda.
“Ale už je to rok,” dodáva na záver.
Chcem len vziať svojho psa na výlet
Úplne iný pohľad na každodenný život v Gabčíkove ponúka Marianna, 15-ročné dievča, ktoré utieklo z Kramatorska, z blízkosti frontovej línie na východe Ukrajiny, so svojou rodinou pred jedenástimi mesiacmi
Ona a jej rodina neplánovali ostať na Slovensku dlho. Toto je hlavný dôvod, prečo sa Marianna pôvodne nezapísala do slovenskej školy a uprednostnila chodiť na online hodiny v ukrajinskom školskom systéme. Keď sa situácia nezlepšovala, rozhodla sa pravidelne navštevovať miestnu školu. Zistila však, že zápis do školy už nebol možný a všetky miesta boli obsadené.
15 ročná Marianna pochádza z Kramatorska. UNICEF/KazimirovaTak ako mnohí iní tínedžeri, Marianna nemá rada rutinu a pravidlá, a centrum, ktoré je ich plné považuje za monotónne. Chýba jej starý život: jej rodina, pes, škola a plavecký bazén.
Napriek tomu sa snaží zo svojej situácie vyťažiť „absolútne maximum“. Marianna je dobrovoľníčkou pre o.z. Mareena, ktorá pomáha iným tínedžerom a deťom. “Rada pomáham,” hovorí. “Rada sa hrám s deťmi a chcem im a ostatným ľudom robiť radosť.”
Prostredníctvom aktivít, ktoré ponúkajú organizácie v Gabčíkove, si našla nejaké nové hobby a navštívila zaujímavé miesta, ako napríklad neďalekú stajňu pre kone. Umelecky nadaná Marianna sa chce stať maliarkou a vo svojom voľnom čase chodí na hodiny kreslenia. Zoznámila sa tiež s niekoľkými slovenskými dievčatami na futbalovom turnaji, ktorý bol spoluorganizovaný UNICEF-om, Slovenským futbalovým zväzom a o.z. Mareena, s ktorými je v kontakte cez WhatsApp.
15 ročná Marianna v humanitárnom centre v Gabčíkove. UNICEF/KazimirovaTo, čo Marianne chýba najviac, je mier. A robí si plány do budúcnosti. “Chcem, aby sa vojna skončila,” hovorí, “chcem ísť na univerzitu a študovať umenie. A chcem vziať na výlet svojho psa.”
Koniec vojny s kúzelnou paličkou
Samuel a Anastasia, obaja 8-roční, majú radi Gabčíkovo najmä vtedy, keď prídu dobrovoľníci a hrajú sa s nimi. Tak ako mnohé deti v ich veku, neradi chodia do školy alebo na kurz slovenského jazyka, ktorý je pre všetky deti do 15 rokov povinný.
Anastasia sa hrá v jednej z tried v škôlke v humanitárnom centre v Gabčíkove. UNICEF/KazimirovaPočas rozprávania sa bláznia a smejú. Typický obraz dvoch 8-ročných detí. Zvážnejú, keď spomenú ich domovskú krajinu. Obom chýba domov a ich otcovia. Anastasia taktiež túži po svojom dedkovi a Ukrajine, zatiaľ čo Samuelovi chýba jeho rodina a jeho vankúš.
Samuel sa hrá v humanitárnom centre v Gabčíkove. UNICEF/KazimirovaKeby mali kúzelnú paličku, obaja by si priali koniec vojny. A veľa sladkostí.
