Chcem prispieť
Chcem prispieť
CHCEM PRISPIEŤ

Fotopríbeh: Môj život
v čase korony

Zo dňa na deň sa všetko zmenilo. Aj keď už od januára sa správy čoraz viac zahusťovali obsahom o nebezpečnom víruse šíriacom sa svetom, stále nám to všetko bolo akosi veľmi vzdialené. Vedeli sme, že ani našej krajine sa vírus nevyhne... , napriek tomu nás veľká zmena zastihla nepripravených.

Jeden z prvých dní v karanténe, keď náš syn Filip zistil, že to nie sú prázdniny. Žiadne stretávanie a vyvádzanie s deťmi pred domom, kde ich bývalo aj 10 – 15, žiadna vybíjaná, hromadné chytanie jašteríc a skákanie na trampolíne.

Pandémia a opatrenia s ňou spojené sú samozrejme niečím, na čo sa nedá pripraviť. V našej 3-člennej rodine sme ostali všetci doma. Manžel a ja pracujeme z domu a spolu s nami je doma náš 10-ročný syn Filip. 

Po prvom týždni bezvládia a chaosu, kedy bola situácia úplne nová sme si sadli a spísali približný režim dňa a všetci sme tiež spísali svoje potreby, plány a očakávania. Náš režim dňa sa ustálil približne na nasledovnom harmonograme. Vždy je samozrejme čo vylepšovať smiley.

 

  • 7.30 – Budíček

  • 8.30 – 9.00 – Začíname pracovať, začína vyučovanie (najskôr on-line s učiteľom a potom samostatná práca). Deti dostávajú úlohy na celý týždeň.

  • 13.00 – obed

  • 14.30 – výlet do lesa (cca 8 km denne), športové aktivity členov rodiny

  • 16.30 – pokračovanie v práci – dieťa: akordeón, hry, džudo, on-line hry s kamarátmi

  • 19.00 – večera

  • 20.00 – čítanie, spoločný rodinný film, volanie s rodinou a starými rodičmi

  • Pomedzi to 1 x týždenne veľký nákup pre nás aj starých rodičov, upratovanie, varenie a opäť upratovanie.

Neviem ako vy, ale my sme sa po vyhlásení karantény nevedeli dospať.

Nie je vždy jednoduché vyhnať dieťa spred televízie k pracovnému stolu.

A niekedy sa veľmi trucuje.


 Ale potom sa intenzívne pracuje na úlohách.

 

Cez prestávky medzi hodinami.

Pán učiteľ zo ZUŠ posiela úlohy e-mailom a aj tréner z džuda poslal tréningový plán.

Či fúka, je chladno, či teplo – von sa ísť musí. Povinná každodenná prechádzka v lese s najlepším kamarátom. Ani nevedia ako a každý deň prejdú 8 km. Ich fantázia a rozhovory plné nám neznámych bytostí nemajú konca. Takže od začiatku karantény už majú chlapci v nohách takmer 300 km, ani nevedia ako.

A konečne sa našiel čas aj na upečenie nášho prvého chlebíka.

Naozaj netradičné Veľkonočné sviatky. Staré mamy a tety vyšibané cez Skype. A odmeny za vyšibanie kupač dostane neskôr..., ale aspoň ich videl cez obrazovku.

 

Filip hovorí, že má to tak pol na pol. Chýbajú mu kamaráti, tréningy džuda, hodiny s učiteľom hry na akordeóne, stretávanie sa s deťmi pred domom. Zároveň si užíva našu neustálu prítomnosť. Roky sme cestovali, športovali, stretávali sa s priateľmi a domov chodili doslova len spať. Neustály kolotoč okolo školy, práce, nákupov, krúžkov nás nútil byť v permanentnom behu a vzájomnom podávaní kľučiek. 
Karanténa nás prinútila spomaliť a skľudniť sa. Samozrejme, že by sme radi opäť žili tak ako pred karanténou. Teraz však robíme všetko čo treba, aby sme  chránili seba aj svojich blízkych. 

Autorka pracuje pre Slovenskú nadáciu pre UNICEF

Každé dieťa
si zaslúži
detstvo,
budúcnosť,
nádej...

PREČÍTAJTE SI VIAC

© UNICEF/UNI356240/Baz/AFP
celý článok

UNICEF UŽ POMÁHA V BEJRÚTE

UNICEF je už v Bejrúte a pomáha deťom postihnutým následkami silnej explózie.