Nikol musela odísť z domova na Ukrajine ešte pred dovŕšením svojich prvých narodenín, navyše jej diagnostikovali retinoblastóm, zriedkavú formu rakoviny. Jej matka Viktoriia pre ňu obetuje všetko.
Viktoriia a Nikol sedia na farebnej penovej podložke v rohu centra Blue Dot podporovaného UNICEF – jednotného kontaktného miesta, kde môžu ukrajinskí utečenci získať podporu v meste Košice. Hrajú sa s hračkami roztrúsenými po okolí, zatiaľ čo Mark, Nikolin starší brat, pobehuje po miestnosti. Nikol je veľmi zaujatá škatuľou, na ktorej sú pripevnené papierové nálepky. Jej úloha: všetky ich strhnúť – niečo, čo vždy robila rada.
Hoci Nikol v júni dovŕšila dva roky, jej stav spôsobuje, že ešte nechodí ani nehovorí. Jej pokožka je bledá a Nikol je oveľa menšia ako ostatné deti v jej veku. Nikol už rok bojuje o svoj život s neúnavnou podporou svojej 23-ročnej matky Viktórie, ich komunity, Blue Dot centra a ďalších služieb, ktoré poskytujú slovenské mimovládne organizácie.
Vojna na Ukrajine, boj s rakovinou
"Na Slovensko sme prišli v marci 2022," hovorí Viktoriia a spomína na chvíľu, keď musela trojica opustiť svoj domov v ukrajinskom Pavlohrade krátko po eskalácii vojny. "Najprv sme išli do Dnepra, potom do Ľvova," pokračuje. "Keď sme prišli na Slovensko, stretli sme policajta, ktorý nás prichýlil u svojej rodiny v malej dedinke Malá Lodina."
"V máji sme zistili, že Nikol má rakovinu," hovorí Viktoriia. "Bolo to krátko pred jej prvými narodeninami. Napriek chladnému počasiu sme išli von na prechádzku. Na druhý deň som si všimla, že má veľmi červené oko. Spočiatku som si myslela, že je to len kvôli vetru, ale aj tak som ju vzala k lekárovi na vyšetrenie."
To, čo Viktoria považovala za bežné podráždenie, bol v skutočnosti retinoblastóm III. stupňa. "Týždeň nato sme museli ísť do Bratislavy, aby sme hneď začali liečbu," pokračuje. "Nikol má štyri nádory a jeden z nich postupuje. Lekári sa pokúšali liečiť jej ľavé oko, ale prišla oň. Druhé tiež nie je plne funkčné."
"Nevieme, čo bude ďalej. Je to desivé," priznáva Viktoriia. Nemajú však inú možnosť ako bojovať.
"Len nedávno začala Nikol s chemoterapiou," pokračuje Viktoriia. "Teraz sa budeme musieť presťahovať do Bratislavy. Máme síce kde bývať, ale nikoho tam nepoznáme." Obáva sa aj toho, či nájde pre Marka škôlku, a že stratí komunitu, ktorú si vybudovala v Košiciach prostredníctvom centra Blue Dot.
Siete podpory
"Raz mesačne sme museli chodiť do Bratislavy na chemoterapiu," spomína. "Keď sa tak stalo, Marka som zvyčajne nechala s Tatianou," ktorá je sociálnou pracovníčkou v Blue Dot. Bola pre rodinu nenahraditeľnou oporou v tomto ťažkom období.
Nikol chodí do Blue Dot centra rada, hovorí Viktoriia. "Hranie ju robí šťastnou a to jej pomáha." Hovorí, že Nikol začala aj maľovať, a že je prirodzenou umelkyňou. A, samozrejme, Nikol je aj veľkou fanúšičkou trhania papiera.
Centrum Blue Dot v Košiciach prevádzkuje Slovenská humanitná rada v spolupráci s UNICEF. Okrem toho, že Blue Dot poskytuje Nikol a Markovi možnosti na hranie, spája rodinu aj s ďalšími dôležitými službami. Sociálni pracovníci môžu Viktorii poskytnúť informácie o zvládaní Nikolinej choroby a tiež vyškolených odborníkov, ktorí ju dokážu vypočuť a podporiť.
Napriek všetkému sa Nikol rada usmieva
Rodina opúšťa Blue Dot. Kým sa cestou domov prechádzajú parkom, Nikol sa usmieva, či dokonca nahlas smeje, zatiaľ čo rytmicky pohybuje svojimi nožičkami. Keď vydáva piskľavé, zábavné zvuky, človek si nemôže pomôcť a pomyslí si, že hoci meno Nikol znamená "víťazstvo", v tomto prípade je to aj synonymum statočnosti.
